Prvý krok je celkom istý

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo vám v živote nechutí, alebo ako ľudovo povedané "vám nie je po srsti"? Nie? Tak možno je na to najvhodnejší čas, pretože ak vás vnútorne zožiera neistota a nestabilný vnútorný svet, vedzte, že je na čase spraviť si stabilné hranice.

Ako isto viete, už dávnejšie som tu písal čosi o posunutých hraniciach v ľudských vzťahoch. Dnes pri počúvaní piesne od Zuzany Smatanovej- Prvý krok som prišiel na to, že človek si môže skladby interpretovať po svojom. Vlastne, aby som bol presnejší. Je jasné, že interpretácia skladby je na každom osobitne, ale v časoch najväčšej duševnej a vnútornej krízy sa tieto pocity zintenzívňujú. Že ako? Ak nerozumiete, možno vám vnesie do rozhodovania sa o tom, komu v živote podať a komu nepodať ruku práve toto drobné zamyslenie. Zamysleli ste v živote nad tým, komu vo svojom okolí najviac dôverujte a koho beriete, že existuje a viac sa s ním nezaoberáte? Niekedy nie je od veci pozrieť sa na svoje problémy z tohto hľadiska, pretože osobnosť- ako človek samotný, funguje ako bio- psycho- sociálny model a teda je ovplyvňovaný zdravím, svojou duševnou pohodou a samozrejme spoločnosťou, ktorá má nemalý vplyv na všetky predchádzajúce sféry.

Oblek z opice pána nerobí

Kedysi dávnejšie som niekde zhliadol jedno príslovie. Klamal by som, keby som ho chcel napísať v celom znení, tak sa ho pokúsim pár slovami opísať. Zoberte si oblek. Normálne oblek, ktorý sa používa pri rôznych slávnostných príležitostiach. Teraz si predstavte opicu, ktorú do toho obleku oblečiete. Síce bude mať na sebe niečo elegantné, čo sa hodí trebárs aj do spoločnosti, no mali by sme mať na pamäti, že stále je to len opica a navlečením do šiat sa z nej človek- pán nestane.

V reálnom živote je to presne tak isto. Všímam si, že čoraz častejšie sa v mojom okolí objavujú ľudia, ktorí nie sú v skutočnosti tými, ktorými boli kedysi dávnejšie. Zisťujem, že aj napriek tomu, že mnoho ľudí chodí v značkovom oblečení a dostatočne to prezentujú, nesprávajú sa príliš značkovo. Je v poriadku, že majú oblečenie také, aké majú, koniec koncov, strašne dávno sa pomocou šiat určovalo aj postavenie v spoločnosti, no v mojom malom výkriku do tmy ide skôr o charakter človeka, ktorý je ukrytý za prehnitou maskou...

Pripraviť sa, pozor a štart

"Časy sa menia a všetko má svoj význam", opakujem si vždy, keď stojím pred dôležitým rozhodnutím, alebo niečim, čo ma núti premýšľať o tom, čo bude niekedy v budúcnosti. Hovorí sa síce, že človek by sa nemal zamýšľať nad tým, čo bude, ale mal by žiť pre konkrétny okamih, ale... Ja sa asi nikdy nezmením!

Keď ma pred dvoma týždňami vo štvrtok doviezol autobus na stanicu v Prešove, opäť po dlhšom čase som pocítil, že som sám v cudzom meste. Kedysi známe budovy, ktoré pozerali na mňa počas desiatich mesiacov mi prišli zrazu cudzie a ani vzduch v meste mi nevoňal tak ako kedysi... Na svoj vek by som mal byť už samostatný, ale zatúžil som nastúpiť opäť do autobusu, ktorý so sebou priniesol vôňu môjho rodného mesta. Haha, aj veľmi príjemný zvuk dverí, ktoré sme s kamarátkou počúvali každý týždeň ráno v pondelok... O tom potom ;)

Všetkým, čím si človek prejde ho utvára. Utvára na taký obraz, aby sa stal silnejším človekom. Mrzí ma, že občas mi dlhšie trvá, kým sám seba presvedčím, že všetko bude v poriadku. Mrzí ma, že sa už nevrátia tie chvíle, ktoré som opäť prežil a tiež ma celkom trápi, že to čo bude už nebude také ako bolo. Som v bakalárskom ročníku, kedy je potrebné (ani nie potrebné, ako skôr vtieravé) uvažovať o tom, čo bude  ďalšom semestri.

Možno zbytočnosť sa zamýšľať nad tým tak skoro ale moja povaha sa asi nikdy nezmení. Je potrebné, opäť sa prepnúť do nového režimu, ktorý so sebou nový semester prináša. Pripraviť sa na nové okamihy, dať si pozor na nových(ale aj tých starých) ľudí a vyštartovať po všetkých príležitostiach, ktoré sa objavia. Momentálne som zmätený a neviem čo bude lepšie. Možno príde rozhodnutie časom, ale v každom prípade, ak niekto povie, že sa nič nezmenilo, klame. Teda z jeho pohľadu sa nič nemení, no z môjho... To by som asi nebol ja, keby sa neustále niečo v mojom živote nemenilo.

Človek si sám určuje miesto, z ktorého sa bude na život pozerať. Sám si určuje ako sa k nemu budú ľudia správať a na základe toho sa bude správať aj on k nim. Ja som sa znova posunul na iné miesto, odkiaľ budem mať znova iný pohľad na svet. Treba snáď už len povedať, aby ste držali palce, taktiež držím palce ja všetkým, čo majú pred sebou znova niečo nové... Len mi odpovedzte na jednu otázku. Kedy sa človek naučí vnímať zmeny v živote tak ako prichádzajú a nebrať ich ako konečné riešenie? Kedy sa aj ja naučím narábať so všetkým čo príde a využiť to vo svoj prospech? Najskôr po mnohých úspešných aj neúspešných štartoch...

Deti a tí starší

Som unavený... Niekedy sa hodí skôr výraz šialene unavený! Ten, kto pracuje s ľuďmi a prichádza s nimi do každodenného kontaktu, tak vie o čom hovorím. Odoberajú tak neskutočne veľa energie a ešte ak sa objaví vhodná kombinácia hlúposti a bezohľadnosti, tak je dokonalý človek na svete. Nehovorím, že ja som bezchybný, ale niektorí by si mohli občas vstúpiť viac do svedomia a uvedomiť si, že aj my sme len ľudia, presne tak ako oni. Len, škoda o tom viac písať... Takže som unavený. Ale s dokonalým pocitom na duši.

Po robote (čuduj sa svete, ešte som mal chuť sa prechádzať!) som sa vybral na neďalekú zastávku pešo. Autobus spred obchodného domu mi ušiel o osem minút skôr. Zvyčajne je to moja chyba. Náhlim sa ako blázon a keď dobehnem na zastávku, trkne mi, že je týždeň a nie víkend a autobus ide o čosi skôr. V podstate som sa chcel aj prejsť, nebola až taká zima a čerstvý vzduch padol vhod. Potreboval som aj tak popremýšľať nad dnešným dňom.

This used to be a funhouse

Dážď... Dnes sa mi naskytol už druhý krát podobný pohľad. Opäť sedím na stoličke v kuchyni- pohľad upieram von balkónom, a vraciam sa, akoby sa udialo de ja vú, k tomu, čo som videl ráno. Tiež pršalo. Prvý júnový deň, deň detí, poznámky z ontogenetickej psychológie na stole, hrnček s čajom (aj keď by bodla káva) v nedohľadne a mačka niekde mimo. Pochmúrny čas na písanie, na učenie, premýšľanie... Človek nevie, čo by od radosti mohol robiť.

Zastavili ste sa a zamysleli ste sa dnes, že v podstate je to už pol rok v roku 2012? Uvedomili ste si ako veľmi rýchlo ten čas prešiel a vy ste prežili množstvo zmien? Určite nie... Však koniec koncov ani ja by som nebilancoval, keby som nepozrel do kalendára a všetko spätne nezhodnotil. V tejto dobe je smutné, že človek nemá čas ani na také jednoduché úkony ako premýšľanie. Zamyslite sa, kedy ste naposledy pasívne oddychovali a hodnotili svoj život. To pekné, menej pekné a všetko čo sa vám postavilo do cesty- či to malo význam alebo nie.

Kvety vs. človek

Ja viem. Mal by som sa učiť. Počúvam to z každej strany a hlavne to počúvam vo svojej hlave, vo svojom vnútri, ktoré mi tak urputne hovorí, aby som sa konečne vypadol učiť sa a netrčal na tom balkóne. Denne mi myšlienka na to, koľko strán mi ešte ostáva napadne nespočetne veľa krát. Najhoršie na tom však je to, že počas skúškového si nemôžem ani poriadne vydýchnuť, pretože celý deň je iba o presedení v izbe a nasávaní informácií z papierov... Pravdu povediac... Už mi to tak trošku lezie na nervy. Keby som si nešiel za svojim cieľom a neustále sa nedvíhal na nohy z tej zúfalej pozície, že sa mi nič nechce a nemám chuť sa učiť, tak to asi zabalím, zbalím si svojim pár "švestek" a idem do sveta. Lenže drží ma tu viac ako len učenie...

Podstata všetkého je v balkóne. Komu by to bolo napadlo, že podstatou nejakého článku môže byť balkón. Je síce pravda, že nejde presne o objekt balkón, ale to čo som z neho videl a cítil. Okrem západu slnka, ktorý je už bežne poznačený panorámou panelákov (ktorá ma už po toľkých rokoch vôbec nevyvádza z rovnováhy) som tiež zacítil príjemný vánok, v ktorom sa niesla jemná kvetinová vôňa. Ktovie... Možno to boli skutočne kvety alebo to bola len dokonalá náhražka v podobe aviváže. Jedno je však isté. Upriamil som pohľad tam dole...